Turisticko-čučoriedkové trio

Kde bolo tam bolo, bola raz čučoriedková krajina... 
Júúj, začínam od konca.
Takže pekne poporiadku.
Na začiatku bol výkrik: „Poďme na nejakú turistiku!“ Pridala sa k tomu otázka ďalšia: „Myslíš to vážne?“ A po kladnej odpovedi sa veci rozbehli závratnou rýchlosťou.
A nastal nový deň a nový večer a s ním aj prírastok k túžbe po horách. A tak sme boli tri – zdatné štyridsiatničky.WinkTuriec je charakteristický križovaním sa  rôznych pohorí (pozrite si to na mape), a preto sme si zvolili práve hlavné mesto Turca a pohľad z vrchu, ktorý nosí meno sv. Martina. Áno, vybrali sme sa na Martinské hole. 
Ráno sme začali pekne sv. omšou v kaplnke sestier v Martine, najedli sa i napili a využili ochotné služby p. kaplána, ktorý nás zaviezol na Stráne, na úpätie vytúženého vrchu. 
Hore sa išlo veľmi príjemne – samozrejme, zvolili sme si „štyridsiatničkovskú trasu“ – v rozhovore, žasnutí a hľadaní húb (popri ceste ). 
Keď sme vyšli na hole, prekvapil nás hukot strojov a ťažkej techniky. Nikdy v živote som nezažila podobnú technickú spúšť na nejakých horách. A tak sme sa pratali čím skôr preč z hluku do vyšších polôh. Našli sme si miesto v zátiší kosodreviny a posilnili sme sa slovenským suchým obedom a duchovnou stravou z jednej zaujímavej knihy, ktorej názov vám teraz nepoviem, lebo si ho už nepamätám (spýtajte sa Claudie). Takto posilnené sme pokračovali v ceste. Na jednom úseku nás čakalo zaujímavé prekvapenie - malé močarisko na hrebeni a rovno na ceste. Naozaj! Za kosodrevinovou alejou sa pred nami otvorila skutočne Veľká lúka, cez ktorú sme sa vydali do cieľovej stanice „Bystrička“. To vám bola lúka! Nie, to bola Čučoriedková rozprávková krajina. Kto nevidel, neuverí. Čučoriedky veľké, sladké a veľa, veľa, preveľa... Viete si predstaviť, ako sa naša turistická trasa vďaka nim a našej maškrtnosti predĺžila. A keby len kvôli tomu! Na dvoch miestach sme stratili turistickú značku: vždy, keď sme sa zarozprávali; ale aby som bola objektívna, značenie veru na niektorých miestach nebolo veľmi presvedčivé. 
Šťastne unavené sme sa s Claudiinou hubou korisťou (ticho sme jej ju s Natanaelou závideli) dostali na zastávku MHD v Bystričke, kde sme vytúžene čakali autobus, ktorý nás dopravil do už večerného Martina. 
Bol to pekný deň. Pohľad zdola na Martinské hole vo mne vyvolával pocit vďačnosti: za sestry, hory, silu, možnosť, slobodu...
Verím, že to bol len začiatok našich horsko-sesterských zdolávaní vlastných hraníc. Pozvánka na ďalší výstup je už na papieri – vo formačnom pláne stálej formácie. Dovtedy dovidenia na nejakej inej turistickej trase! Ktorá príde prvá s návrhom? Nachuťte sa z fotografií.
Spomínala Gabika U., osf

Doplnkové informácie