Zo zákulisia jednej komunity...

Vyberáme len zopár odpovedí rôznych sestier na rozličné otázky. Podotýkame, že sestry ani najmenej netušili, čo tým sledujeme...

Čo Vás podnietilo uvažovať o duchovnom povolaní?
Ako odpovedali tie skôr narodené?

• "Prvýkrát som sa stretla so sestrami na škole. Bolo to v rokoch 1947-1948. Veľmi rada som chodila do kostola a modlila sa. Nevedela som si predstaviť nič krajšie, ako byť rehoľnou sestrou."

• "Keď som mala 16 rokov, moje dve sestry už boli v kláštore. Tešila som sa z nich, ale vôbec ma nenapadlo, že aj pre mňa bude mať Pán tú istú cestu. A potom to prišlo, len tak a vedela som, že Pán ma volá. Bolo rozhodnuté."

Vyberáme len zopár odpovedí rôznych sestier na rozličné otázky. Podotýkame, že sestry ani najmenej netušili, čo tým sledujeme...
Čo Vás podnietilo uvažovať o duchovnom povolaní?

Ako odpovedali tie skôr narodené?

• "Prvýkrát som sa stretla so sestrami na škole. Bolo to v rokoch 1947-1948. Veľmi rada som chodila do kostola a modlila sa. Nevedela som si predstaviť nič krajšie, ako byť rehoľnou sestrou."

• "Keď som mala 16 rokov, moje dve sestry už boli v kláštore. Tešila som sa z nich, ale vôbec ma nenapadlo, že aj pre mňa bude mať Pán tú istú cestu. A potom to prišlo, len tak a vedela som, že Pán ma volá. Bolo rozhodnuté."

• "Pochádzam z Liptovskej Tepličky, kde pôsobili sestry z našej kongregácie. Zapáčil sa mi štýl ich života. Veľmi ma oslovovalo, že veľa času venovali mládeži. Pripravovali pre nás rôzne hry, divadlá a zábavné podujatia a učili nás aj v škole. Keď sme v nedeľu našli odkaz na dverách haly, že dnes sa hry nekonajú, boli sme veľmi smutní. Pán sa ku mne prihováral cez ich život a službu, ako hovorí prorok Jeremiáš, „nechala som sa Ním zviesť“ a vydala som sa aj ja na cestu veľkého dobrodružstva s Pánom."

• "Ako sa zrodilo moje povolanie? Pozorovala som svet, život v ňom a život sestier, a vybrala som si . Bolo to takto. Keď som bola ešte malá, tak sme s rodičmi chodievali do Frivaldu, pri Rajeckej Lesnej, a tam bola socha Panny Márie a sv. Bernadety. No a ja som si v detstve myslela, že Panna Mária sa sv. Bernadete zjavila vo Frivalde. (úsmev) Už od detstva som mala rada Pannu Máriu a sv. Terezku Ježiškovu. Raz som povedala svojej krstnej mame, že chcem byť ako sv. Terezka, že chcem byť rehoľnou sestrou. No a keď som chodila do meštianky, tak sme tam mali sestričku Bazíliu, ktorá bola školníčkou a ja som bola často okolo nej a pomáhala som jej, čo som vedela. Tu som mala príležitosť bližšie spoznávať život sestier. A tak som pozorovala a rozmýšľala. Ťahal ma tento spôsob života a uvažovala som, že by to bolo pre mňa lepšie. Vtedy som mala 13. rokov a chodila som do tretej triedy na meštianke. Cez prázdniny som prišla domov na nejaký ten čas a tam som povedala mamičke, že by som išla do kláštora. No, ale ako som bola počas prázdnin doma, akosi som zatúžila po tancovačkách a zábavách a povedala som si, že ja do žiadnej rehole nepôjdem. Jedného dňa, keď som už mala ísť do ďalšieho ročníka sa ma moja mama opýtala: „Ty počúvaj, nechcela si ty ísť do kláštora? Myslela si to vážne, alebo si to len tak rozprávala?“. Keby sa ma na to nebola spýtala, tak ja si na to nespomeniem a možno nie som v reholi. Cezo mňa akoby blesk prešiel. Odpovedala som: „Mamička, ja idem!“ To bolo z Ducha Svätého, že ma oslovila a že On to tak zariadil, ale aj to, že ma dali rodičia zapísať do školy k sestričkám. Lebo moja sestra Irenka chodila do meštianky do Závodia, kde neboli sestričky a mňa ocko zapísal k sestričkám. Tak a o mesiac som bola už v kláštore. Mala som asi 14. rokov. Tak, takto som ja prišla do kláštora. A v noviciáte nás bolo dokopy dvanásť, ako dvanásť apoštolov. Bola som z noviciek najmladšia."

• "Vieš čo? Po vojne, 15. augusta som sa vybrala spolu so svojou sestrou na jedno pútnické miesto do hôr k Panne Márii. Cestou som povedala Panne Márii, aby mi splnila jednu prosbu - aby som šla od domu čo najďalej, hoci som to zo srdca nechcela. Ale vnímala som, že to tak bude správne. Vrátili sme sa domov a najprv sa nič nedialo. Až raz, 3. septembra mi sestra, ktorá bola so mnou na púti povedala, že pôjdem do školy. To však znamenalo prejsť cez hranice z Poľska na Slovensko. Pochádzam totiž z Poľska. Ja som v tej chvíli nič nepovedala, len som sa rozplakala. Panna Mária ma vzala za slovo. Tak som si vzala knihy a šla som, aj s jednou kamarátkou. Pešo. Pamätám si, že cestou sme prechádzali cez jeden zvalený strom, čo viedol cez potok. Nič sme so sebou nemali, ani doklady. Bolo po vojne. To som mala 16. rokov. Prišli sme do Tatranskej Lomnice a vlakom sme išli do Starej Lesnej. Tam som navštívila svoju sestru, ktorá tam žila. Potom som začala chodiť do školy v Kežmarku. Učila tam sestrička Kanízia. Tá sa ma opýtala, či nechcem ísť k nim do kláštora. No a tak som šla do Žiliny. "

• "Teraz to už nie je, že uvažuješ, to jednoducho len tak príde. To ťa tak niekde vyruší. Máš svoju prácu, byt, zabezpečenie, ale niekde v srdci vieš, že to nie je to miesto, kde máš byť. Jednoducho spoznáš Božiu lásku a zamiluješ sa."

• "Mňa nepodnietilo nič, len raz Pán Ježiš mi naznačil, že by bol rád, aby som bola sestra. No a ako si spoznala práve Školské sestry sv. Františka? Vedela som, že chcem pracovať s mládežou a tak som si zadala do Googlu „školské sestry“ a vyhodilo mi Kongregáciu školských sestier sv. Františka."

• "Vlakom. "

• "Áno. Moja mamka bola veľmi proti. Asi rok sa so mnou nerozprávala. Myslela si, že do kláštora chodia iba lenivé ženy, a ja som bola predsa šikovná. Bolo to veľmi ťažké, ale vo viere sme to zvládli obidve."

• "Áno. U mňa to bolo zo strany ocka. Bolo pred zimou, moje dve sestry už boli v kláštore, ďalšia sestra sa mala vydávať a mali sme ešte dvoch malých bratov. Bolo potrebné sa o nich postarať, pripraviť drevo na zimu. Ale po pár dňoch rodičia prišli a dali mi požehnanie pre moje rozhodnutie. Na druhý deň sme išli do Kežmarku nakúpiť veno (niekedy sa do kláštora nosila predpísaná výbava). Bola som veľmi šťastná."

• "Moji rodičia, mama aj oco mali radosť, a keď som prišla na dovolenku – celá dedina bola zvedavá, pokukovali na mňa aj chalani z chóru. "

• "Naši my nerobili problém, lebo si mysleli, že idem len na rok. A ja som to tiež brala tak, že sa idem len pozrieť... "

•  "Naši mi ešte stále hovoria: „Opusť tento život a vráť sa domov, lebo to nemá zmysel. Zahoď túžbu žiť ako sestra.“

• "Do kláštora som vstúpila v roku 1969. Chcela som ísť skôr, ale v reholiach sa nesmel prijímať dorast, takže my sme boli prvé novicky po dvadsiatich rokoch. Mala som vtedy 30 rokov. Bol to radostný, ale zároveň aj náročný čas."

• "Keď mi prvýkrát prišiel na myseľ kláštor, mala som asi 11-12 rokov. Vždy som chcela učiť, učiť ako sestra. Sestry, ktoré ma učili boli pre mňa vzorom. Do kláštora som vstúpila, keď som mala 14 rokov a noviciát som mala v r. 1947."

• "No, ja som vstúpila do rehole ako 28 ročná, ale sestry som už spoznala ako 22 ročná. Keď som ich spoznala, a to až v Mníchove (v Českej republike), vtedy nemohli prijímať do rehole, tak preto som išla až tak neskoro. "

• "Bola som šťastná."

• "Mala som veľkú bázeň, že môžem nosiť závoj."

• "Moja prvá otázka, ešte pred rozhodnutím sa do konkrétneho spoločenstva, bola: nosia niektoré sestry aj nohavice??? No a keď som prišla prvýkrát domov, rodičia sa ma spýtali: čo je to za „mundúr“, čo máš na sebe?"

• "Na jednej strane mi to bolo strašne smiešne, uvedomiac si môj štýl predtým, cez náušnice, bižutériu..., no a na druhej strane som prežívala „zmes rôznych pocitov“. „Image“ – to bola pre mňa citlivá oblasť, ale Ježiš stojí za to, pre mňa je dôležité patriť mu úplne a odpovedať na jeho pozvanie."

• "Nemala som žiadnu predstavu, len som bola zvedavá, čo sestry jedia a ako jedia. A keďže ma v škole učili sestry, tak som sa cez veľkú prestávku tajne pozerala za tabuľu, či sestrička vôbec niečo je."

• "Pochádzala som z chudobnej rodiny, bolo nás 8 detí, mamka ma viedla k poslušnosti a modlitbe. V škole som chodila na hodiny náboženstva a raz nám p. farár hovoril o zjaveniach vo Fatime. Vtedy som sa rozhodla konať si pobožnosť každú prvú sobotu. Neskôr sa konali v susednej farnosti primície, kde som videla jednu sestričku a sama som zatúžila stať sa rehoľnou sestrou."

• "Ja som bola jednoduchým dievčaťom a nemala som žiadnu predstavu. Vedela som len, že je to niečo úplne iné ako normálny život. (Poznámka na okraj: čo tým asi myslela? Škoda, že sa naša „potenciálna žurnalistka“ na to neopýtala, bola by som zvedavá, čo by povedala. No, no, len sa nepretvarujte, však aj vás by to zaujímalo, nemám pravdu?) Mamka mi na túto moju životnú cestu riekla tieto slová: „Len sa pekne uč a nezavadzaj tam.“ "

• "Nikdy predtým som sa nezaujímala o rehoľný život a myslela som si, že sestry spia v habite. Bola som rada, že ich vidím v pyžame... "

• "Keďže som sestry nepoznala, asi som bola ovplyvnená filmami ani si to neuvedomujúc: staré kláštory s vysokými múrmi a pod. Netušila som, že žijú v obyčajných domoch aj v bytoch, v malých komunitách, že chodia do „normálneho zamestnania“ a zarábajú si na živobytie... A dokonca som si myslela, že už nikdy nebudem jesť čokoládu. Aj napriek tomu, že si si to myslela, rozhodla si sa ísť do kláštora? (Prezradím, že daná sestrička sa dodnes čokoláde veľmi nevyhýba a na jej postave to vôbec nie je vidieť...) No veď som sa za to aj modlila, aby som to zvládla, odovzdávala som to Pánovi."

• "Boli sme súdržné, mali sme sa radi a Pán Boh nás stále viedol svojou rukou. Hoci v noviciáte nám dali rýchlo čierne závoje (lebo predstavené rehôľ mali príkaz prepustiť novicky) a už nás brali (ŠTB) do Kláštora pod Znievom. Spávali sme v teplákoch, lebo tam bola hrozná zima. No dalo sa to s Božou pomocou zvládnuť. Keď sme pracovali na poliach, boli sme veľmi smädné, tak sme sa napili aj z vody, čo tam tiekla. Tá voda vôbec nebola priezračná, ba naopak, veľmi špinavá. No človek si chcel aspoň trošku ovlažiť jazyk. Odvtedy, ako som sa dala Bohu, neprestávam mu ďakovať. Aj napriek tomu, že to, čo sme zažili v rokoch prenasledovania bolo hrozné, ďakujem Bohu za všetko, za každý okamih dňa. Pán nás vždy podržal."

• "Keď som menila miesta pôsobenia, tak mi bolo ťažko. Tak všade, kam som prišla, prišla som s plačom, ale aj keď som odchádzala, odchádzala som s plačom. No, a najkrajšie boli podobné situácie ako tá, čo sa nám stala v Hruštíne, keď nám kňaz pri odchode z farnosti povedal: „Sestričky, boli ste tu len tri roky, ale je to poznať.“ Počuť také slová, to vždy poteší. Aj nás to potešilo. "

• "Na záver chcem povedať, že každý deň sa modlím za vernosť v povolaní. Každý deň!"

• "Modlíme sa za vás, za všetkých, aj za mladých, lebo to nemajú ľahké."