Zážitky z Chile
Dnes je už 10 mesiacov čo som tu, lebo presne 7. 11. 2008 som priletela do Chile. Toľko sa toho udialo, že naozaj ani neviem odkiaľ začať. Prvý mesiac som bola vo Viña del Mar v našom regionálnom dome, kde žije šesť našich sestier, medzi nimi Sr. Clara, ktorá je pôvodom Češka, ale žije už viac ako 60 rokov v Chile. Je jednou z prvých misionárok v Chile (z našej kongregácie). Je to krásne prímorské turistické mestečko 130 km od Santiaga - hl. mesta. Hneď o necelý mesiac 4. 12. 2008 som cestovala do Antofagasty, kde je naša misia.
Sme tu v komunite tri: Sr. Nancy, sr. Ana Maria a ja. Celý december boli vo farnosti rôzne aktivity, tak som sa v dome veľmi nezohriala (hoci bolo strašne horúco;-)).
Sestry spolupracovali so saleziánmi, ktorí tu boli štyria. Naša farnosť nemá stáleho kňaza, tak spovedali a slúžili sv. omše bratia saleziáni.
Prvý raz v mojom živote bolo na Vianoce viac než 30•C. Na polnočnú sme šli v košeli s krátkym rukávom...
Po Novom roku 5. 1. 2009 som sa vrátila do Viña del Mar, lebo sme mali formačné stretnutie a generálnu vizitáciu. V čase gen. vizitácie, za prítomnosti Sr. Xavier - generálnej predstavenej a dvoch gen. radkýň- Sr. Nancy Cel. a Sr. Rosany sme sa zúčastnili inaugurácie novej strednej školy v Placii. Škola patrí našim sestrám, ktoré v nej zároveň pracujú. Od marca som začala trojmesačný kurz jazyka. Keďže od mája je v tomto prostredí veľmi surovo a chladno, tak deti dostávajú v škole horúci nápoj - horúcu čokoládu. V školách sa nekúri, ani v domoch aj keď teploty klesnú na 0•C a niekedy aj viac a je veľmi vlhko. Júl je tu najchladnejší mesiac. Ja som chodievala do školy pomáhať variť a podávať deťom v škole, čo je vidieť na v poradí tretej fotografii. Tiež som sa zúčastňovala na rôznych aktivitách, ktoré sa poriadali v tunajšej škole. Občas som chodievala s našou Sr. Clarou na jej "apoštolské cesty - chodieva pripravovať dievčatá na prvé sv. prijímanie - je to domček, kde sú deti s odľahlých častí, aby nechodili každý deň domov a tiež sú veľmi chudobné -niečo ako náš detský domov a tiež dáva duchovné cvičenia dospelým.
Od polovice júna som sa sťahovala na necelý mesiac do Placie, kde ako som už spomínala, naše sestry pracujú v základnej a teraz, po otvorení aj v strednej škole. Je to všetko v začiatkoch, všetko sa tvorí a zároveň sa vyučuje, tak je to náročné. Vypomáhala som v knižnici nahadzovať knihy do počítača a rôzne drobné práce v dome, záhrade aj v škole. Pripravovali sme aktivity pre mládež a prácu v pastorácii.
Od 10. 6. som opäť v Antofagaste a pomaly sa zapájam do služieb v tejto farnosti, predovšetkým sa venujem práci s mládežou. O niekoľko dní po mojom príchode do Antofagasty sme boli s mládežou na obnove.
Práve teraz sú národné sviatky a ja robím kvety a výzdobu v kostole spolu s jednou pani.
Život v Antofagaste je veľmi drahý a náročný. Najdrahšia je voda, ktorá je potiahnutá z Bolívie a teraz tu majú aj svoje cisterny na morskú vodu, ktorú čistia. Jednotvárnosť v tomto prostredí veľmi ubíja a ľudia veľmi často trpia depresiami.
Keď som sem prišla, pýtala som sa seba samej, ako tu môžu ľudia žiť. Nič zelené, len piesok a kamene. Dá sa zvyknúť a mnohí, ktorí sa tu narodili iné nepoznajú.
Dozvedela som sa, že Antofagasta pred pár rokmi bola pomerne malým mestom a za posledných asi 5 rokov sa rozrástla tak, že teraz má viac ako pol milióna obyvateľov. Dĺžka mesta, ktoré sa tiahne na popredí mora je asi 30 km. Neustále sa rozrastá.
Ľudia tu prichádzajú z juhu kvôli práci. Severná časť Chile, do ktorej patrí aj Antofagasta je veľmi bohatá na prírodné bohatstvá. Predovšetkým je to med, ak sa nemýlim zinok a zlato, ktorého je teraz pomerne menej. Veľmi často južani pricestujú na sever, za prácou. Je tu tiež veľmi veľa emigrantov aj z okolitých krajín (Bolívia, Peru, Kolumbia, Argentína a pod.), práve kvôli práci.
Často prácu nenájdu, a nemajú sa za čo vrátiť naspäť, tak sa z nich stávajú alkoholici a drogisti. Sú tu obrovské gangy, ktoré prevážajú drogy z Peru, Kolumbie, Argentíny... - cez hory je to jednoduché.
Je tu veru čo robiť. Pomaly sa vžívam do tejto kultúry, ktorá je veľmi vzdialená od našej, hlavne zmýšľaním. U mnohých je nábožnosť úprimná, ale veľmi povrchná a zdá sa mi skôr citová. Charakteristické pre nich je nedochvíľnosť ( to je zvlášť na severe - v Antofagaste).
Keď povedia "áno" to ešte neznamená áno. Nič tu nie je isté až kým sa to neudeje. Všeobecne ich charakterizuje dobrá vôľa, srdečnosť a dobroprajnosť, ale často "skutek utek" ;-) Posielam zopár fotografií.
Vaša sestra Daniela Činčilová